Nov 072014
 
 7. November 2014

V procese rozhodovania by sa mala každá firma, ktorej záleží na jej etickom profile a imidži, snažiť do svojej stratégie zahrnúť tieto základné etické princípy:

  1. Neškodiť iným.
  2. Konať fér voči všetkým zúčastneným stranám.
  3. Konať všeobecné dobro.

Jedným z najvýznamnejších konceptov, v ktorom sú zakotvené tieto etické zásady, je spoločenská zodpovednosť podnikov. Túto koncepciu prijala i OSN vo svojej výzve k podnikom známej ako UN Global Compact. Na Slovensku patrí spoločenská zodpovednosť podnikov – viac známa pod svojím anglickým názvom Corporate social responsibility – k najrozšírenejším teoretickým koncepciám, aj keď mnohé podniky ju aplikujú len čiastkovo.

Podstata spoločenskej zodpovednosti podnikov spočíva v tom, že podnik (organizácia) si uvedomí svoju ukotvenosť v konkrétnom spoločenskom, prírodnom i kultúrnom prostredí a prepojenosť vlastných záujmov so záujmami určitých spoločenských skupín. Tieto skupiny sa nazývajú stakeholderi. Vo všeobecnosti delíme stakeholderov na interných a vonkajších.

Interní stakeholderi sú:

  • akcionári, vlastníci (shareholderi),
  • zamestnanci,
  • zástupcovia zamestnancov (napr. odbory),
  • manažéri.

Vonkajší stakeholderi sú:

  • zákazníci,
  • obchodní partneri (dodávatelia),
  • investori,
  • konkurencia,
  • štát,
  • spoločnosť ako celok,
  • mimovládne organizácie,
  • politické strany,
  • obyvatelia regiónu,
  • životné prostredie (v regionálnom, štátnom či globálnom aspekte),
  • miestne komunity ai.

Rôzne organizácie majú rôznych stakeholderov v závislosti na oblasti a rozsahu ich pôsobenia. Niet však organizácie, ktorá by nemala žiadneho stakeholdera.

Koncepcia spoločenskej zodpovednosti znamená prijatie zodpovednosti podniku za všetky jeho ekonomické, legislatívne a etické aktivity. Spoločenská zodpovednosť podniku vyjadruje komplexnú (ekonomickú, legislatívnu a etickú) zodpovednosť konkrétneho podniku za konanie, ktoré sa dotkne všetkých jeho stakeholderov. Podnik nedokáže predpovedať kompletne všetky dôsledky svojich skutkov, pretože vždy pracuje v prostredí obmedzených informačných zdrojov. Program spoločenskej zodpovednosti nevyžaduje od podnikov nemožné, požaduje však, aby uvažovali o  dôsledkoch svojho konania na základe súčasných technologických, prírodovedeckých a humanitných poznatkov relevantných k danému konaniu.

Niektoré podniky si prijali spoločenskú zodpovednosť zúžene, t. j. ako charitatívnu a filantropickú činnosť. Takáto činnosť je v spoločnosti vítaná a chvályhodná. Charitatívnej činnosti by však malo predchádzať zodpovedné konanie podniku v ekonomickej a legislatívnej činnosti vo vzťahu k všetkým jeho stakeholderom. Veď, ak podnik vyrába nekvalitné potravinové produkty, ktoré škodia zdraviu zákazníkov, je irelevantné hovoriť o jeho charitatívnej činnosti, alebo o podpore futbalového klubu v danom meste. Z ekonomického aspektu podniky majú produkovať tovary a služby s cieľom uspokojiť záujmy iných. Pokiaľ plnia svoje poslanie, je ich charitatívna činnosť prejavom sociálnej empatie. Pokiaľ však podnik zlyháva vo svojom základnom ekonomickom poslaní, je jeho charitatívna činnosť zakrývaním nečestného konania.

Už niekoľko rokov sa praxi presadzuje – viac či menej úspešne – pokus merať činnosti, ktoré sú súčasťou spoločenskej zodpovednosti podniku. Merania umožňujú porovnanie a kontrolu aktivít spoločenskej zodpovednosti rôznych organizácií. Samotný podnik získava prehľad o tom, čo všetko podniká v rámci spoločenskej zodpovednosti, a podľa týchto zistení prijíma adekvátne opatrenia na jej zdokonalenie. Keďže ide o náročnú prácu, mnohé podniky sa meraniu spoločenskej zodpovednosti radšej vyhnú.

O niektorých systémoch meraní spoločenskej zodpovednosti sa možno viac dozvedieť v odporúčanej literatúre.